Obsah
Dnešné mesto Pomorie leží na úzkom skalnatom polostrove rovnakého mena, ktorý vybieha 3,5 km do Čierneho mora, na severozápadnom brehu Burgaského zálivu (42°33′ s. š., 27°39′ v. d.). Z juhu, východu a severovýchodu mesto obklopuje more, zo severu Slané jazero, a len zo západo-severozápadu ho s rozľahlým Pomorijským poľom spája úzka šija, ktorú more často zaplavuje. Počas tisícročí sa terén menil a s ním aj poloha osady.
20 km na juh leží Burgas, 18 km na sever Nesebar; medzi týmito dvoma mestami sa odohráva novodobá história Pomorie. V antike a stredoveku boli jeho súpermi práve Nesebar a Sozopol. Až do 14. augusta 1934 nieslo mesto svoj starobylý názov Anchialos, keď ho osobitné ministerské nariadenie premenovalo na Pomorie.
Stručne
- Názov pochádza z gréčtiny – „anchi“ (blízko) a „als“ (soľ): osada pri soľných panvách. Možný je aj trácky pôvod.
- V rímskej epoche bol Anchialos najväčším prístavom a rozlohou najväčším mestom provincie Trácia – vyše 120 ha.
- Pri jeho hradbách sa odohrali veľké bitky medzi Bulharmi a Byzantíncami – za chána Tervela, chána Teleca, chána Kruma a cára Simeona.
- Po roku 1453 sa stal útočiskom byzantských aristokratických rodov a centrom najväčšej kazy v juhovýchodnom Bulharsku.
Chronológia
| Rok | Udalosť |
|---|---|
| 5.–4. stor. pred Kr. | Pravdepodobný vznik osady; neskôr – država Apolónie (Sozopol) |
| 2. stor. pred Kr. | Opevnené miesto, dobyté Mesambriou a vrátené Apolónii |
| 9 po Kr. | Básnik Ovidius prechádza popri pevnosti na ceste do vyhnanstva |
| 98 – 117 | Cisár Traján povyšuje Anchialos na mesto – Ulpia Anchialos |
| okolo roku 270 | Góti dobýjajú mesto |
| 584 | Avari dobýjajú Anchialos; kagan Bajan uzatvára mier s Byzanciou |
| 708 | Bulhari rozdrvili vojsko Justiniána II. pri Anchiale |
| 766 | Búrka potápa veľkú časť flotily Konštantína V. – 2600 lodí |
| 812 | Chán Krum pripája Anchialos k Bulharsku |
| 20. august 917 | Cár Simeon rozdrvil Byzantíncov na pláni pred Anchialom |
| 1366 | Mesto dobýjajú rytieri Amadea VI. Savojského |
| 1453 | Definitívne pod osmanskou nadvládou |
| 14. august 1934 | Anchialos je premenovaný na Pomorie |
„Mestečko Apolónčanov“
Zo všetkých sídel na západnom pobreží Čierneho mora si Anchialos azda najžiarlivejšie stráži tajomstvá svojej minulosti. Antickí autori, tradične skúpi na slová o krajoch okolo západného Pontu, si tohto mesta dlho nevšímali. Až rímsky geograf Strabón (63 pred Kr. – 19 po Kr.) prelomil mlčanie poznámkou, že „potom, za Mesambriou, nasleduje Anchialos, mestečko [полихнион] Apolónčanov“.
Všetci bádatelia vykladajú tento krátky text rovnako: Anchialos bol založený ako kolónia Apolónie (Sozopol), aby jej zaistil úplnú nadvládu nad Burgaským zálivom a priľahlým územím, aby ovládal soľné panvy a chránil ju pred vplyvom susednej Mesambrie (Nesebar).
Keďže túto správu prijali bez výhrad, moderní bádatelia museli hľadať prijateľný dátum založenia „mestečka Apolónčanov“. V čase, keď Strabón písal svoju „Geografiu“ (okolo roku 7 pred Kr.), bola Apolónia už v značnom úpadku a kolónie zakladať nemohla. Preto sa prirodzene hľadal skorší dátum – 5. alebo 4. stor. pred Kr., obdobie jej najväčšieho rozkvetu. Tak vstúpil Anchialos do vedy ako družica v systéme gréckych kolónií, ktorých obežná dráha objala celé čiernomorské pobrežie.
Dlhý čas nebolo toto tvrdenie ničím viac než lákavou domnienkou, ktorú v rôznej miere využívali novodobí obdivovatelia starobylej Apolónie – staré mesto celé desaťročia mlčalo a ničím nepotvrdzovalo svoju takú skorú existenciu.
Doska z Histrie
V roku 1960 sa pri vykopávkach v antickom meste Histria (na rumunskom pobreží, neďaleko ústia Dunaja) našla veľká mramorová doska, na ktorej sa v štyridsiatich riadkoch zachoval dekrét Ľudového zhromaždenia Apolónie. Z tohto mimoriadne zaujímavého dokumentu vyplýva, že v 2. stor. pred Kr. – najneskôr v polovici storočia – bol Anchialos silne opevneným miestom („frurion“) s hradbami, ktoré dobyla susedná Mesambria. Navarchos (admirál) Hegesagoras, syn Monimov, vyslaný z Histrie, zaútočil a počas boja zrúcal hradby Anchiala, čím ho vrátil do rúk Apolónčanov.
Strabónova správa sa tak v istom zmysle potvrdzuje: výhodná poloha Anchiala na severnom brehu Burgaského zálivu mu dodávala taký význam, že sa oň Mesambria a Apolónia sporili so zbraňou v ruke. Ťažko povedať presnejšie, v čom tento význam spočíval – ako ukazujú dejiny Apolónie, v helenistickej epoche už nezohrávala tú veľkú úlohu ako v 5.–4. storočí.
Soľ v názve mesta
Súčasní bádatelia opakovane uvádzajú ťažbu soli ako dôvod záujmu Apolónie či Mesambrie o Anchialos. Na ťažbe soli sa zvyčajne zakladá aj výklad názvu: z gréckeho „anchi-“ – blízko, a „als-“ – soľ, teda „osada ležiaca blízko miesta, kde sa ťaží soľ“ – „Soľné panvy“, „Soliská“, „Soľník“. Opomína sa možnosť „osada blízko mora“, od zriedkavo používaného poetického „als-“ – more. Práve odtiaľ pochádza nový názov z roku 1934 – Pomorie.
Zvláštne je, že veda nemá ani jedinú zmienku o ťažbe soli v Anchiale až do stredoveku. Ak by bola soľ naozaj najväčšou hodnotou osady, sotva by to starí autori prehliadli – tak ako sa to stalo neskôr, v stredoveku. Dnes stará tradícia žije v Múzeu soli a v soľných panvách, odkiaľ pochádza aj luga z Čierneho mora.
Soľné panvy a mesto Anchialos, 1907 (voľné dielo)
Kde stála najstaršia osada?
Stopy po najstaršej pevnosti Anchiala sa doteraz nenašli. Ľudová tradícia aj archeologické výskumy naznačujú, že zvyšky starej osady sa nachádzajú na začiatku Pomorijského poľa, mimo polostrova, v lokalite Palaiokastro (z gréckeho „palaios“ – starý, dávny, a „kastro(n)“ – pevnosť), kde je dnes mestská štvrť. Dlhoročné pozorovania a vykopávky vedené od roku 1966 tam však osadu z tejto skorej epochy nepreukázali – nálezy pochádzajú z oveľa neskoršieho obdobia, keď sa tieto miesta stali súčasťou Rímskej ríše.
Ani skromný archeologický materiál neprináša jasnosť. Rané nálezy sa objavili na rôznych miestach a pri rôznych príležitostiach: pri podvodných výskumoch v zálive pred dnešným mestom sa našli kamenné kotvy z druhej polovice II. tisícročia pred Kr., kamenné a olovené štoky kotiev, používané v plavbe od konca VII. stor. do konca I. tisícročia pred Kr., amfory zo IV.–III. stor. pred Kr. a i.
Nejasný je aj osud osady počas búrlivého I. stor. pred Kr., keď sa pobrežie stalo terčom vojenských výprav rímskych vojvodcov Marka Luculla (zima 72/71 pred Kr., kedy bola Apollónia dobytá, vypálená a vyplienená), Gaia Antonia Hybridu (62/61 pred Kr.) a Marka Licinia Crassa (29/28 pred Kr.), po ktorých pobrežie definitívne prešlo pod rímsku moc.
Hradby, zničené vo vojne medzi Mesambriou a Apollóniou, boli obnovené. Keď v roku 9 po Kr. na cestu do vyhnanstva v Tomis (dnes Constanța) plával Ovidius — jeden z troch veľkých poetov „Zlatého veku rímskej poézie“ — popri Anchialose, zaznamenal ho ako osadu s hradbami. Je zrejmé, že „mestečko“ zostávalo jednou z významných osád západopontského pobrežia.
Trácke mesto s grécky znejúcim menom
V prvých desaťročiach I. stor. po Kr. bol Anchialos centrom stratégie — skutočnosť doložená niekoľkými nápismi, ktorá jeho ranú históriu predstavuje v inom svetle. Systém stratégií bol do správy Trácie zavedený pravdepodobne už v helenistickej epoche, a v polovici a druhej polovici I. stor. pred Kr. existoval s istotou. Keď Rimania premenili Tráciu na provinciu, bola rozdelená na približne 50 stratégií.
Samotné podmanenie Trácie bolo dlhým a bolestivým procesom. Posledné samostatné trácke kráľovstvo si zachovalo nezávislosť v spojenectve s Rímom ako vazalský štát. V tomto poslednom období (11 pred Kr. – 45 po Kr.) zaberalo rozsiahle územie — od Marmarského mora po rieke Marica k Strume a po černomorskom pobreží až k Dunaju — a zachovalo staré delenie na stratégie, do ktorých hraníc patrili aj černomorské mestá.
Z tohto obdobia pochádza zmienka o stratégovi Anchialosu s menom Apollonios, syn Eptaikenta, známom zo série nápisov zo samotného Anchialosu i z bližších a vzdialenejších miest. Pochádzal zo starovekého tráckeho mesta Bizya (dnes Vize, neďaleko Edirne) — hlavného mesta poslednej tráckej dynastie Rhoimetalka I. Prijal grécke meno Apollonios, no jeho otec si zachoval trácke meno Eptaikentos; aj jeho žena nosila grécke meno Leonto, ale jej otec mal trácke meno Aulodzenes — rodina známa aj z iného nápisu z Anchialosu. Preto možno prijať, že syn Tráka z Bizye sa stal zaťom anchialoskej rodiny Aulodzenes a tak bol prijatý za stratéga Anchialoskej oblasti.
Voľba Anchialosu za centrum stratégie v tráckom kráľovstve vyzerá na prvý pohľad zvláštne — grécke mesto, podľa Strabóna, ako sídlo tráckeho oblastného správcu. Iný takýto prípad v tráckom štáte nie je známy. Anchialos bol očividne oporou tráckych vládcov vďaka výraznému tráckemu prvku v ňom.
Trácke obyvateľstvo zostalo charakteristickou črtou mesta aj neskôr, keď už bolo rímske — ranobyzantský historik Prokopios (VI. stor.) výslovne podčiarkuje: „Trákovia obývajú jedno prímorské mesto na Euxinskom Ponte, menom Anchialos.“ Početné trácke mohyly v bezprostrednej blízkosti starého mesta, na území mestského nekropolu, nenechávajú pochybnosti o tráckej príslušnosti obyvateľstva. Pod násypom jednej z takých mohýl sa nachádza aj slávna Pomorijská hrobka — v skutočnosti trácky heroon z neskoršej doby.
Z času stratéga Apollonia alebo z o niečo neskoršieho obdobia pochádzajú tri trácke mohyly, odkryté v tretej štvrtine minulého storočia, s výnimočne bohatými pohrebnými darmi. V jednej z nich sa našlo pohrebisko bohatej Tráčanky s mnohými zlatými ozdobami; na jednej z nich je vyryté jej meno — Leseskepra. Kultové predmety, ktoré ju sprevádzajú na druhý svet, ukazujú, že medzi anchialoskou tráckou aristokraciou sa zachovali staré trácke tradície.
Tak sa ukazuje, že Anchialos mal iný pôvod — trácku osadu, pravdepodobne neskôr pripojenú k územiu Apollónie. O jeho tráckom charaktere svedčí aj iné vysvetlenie názvu: z tráckeho (alebo predgrécko-tráckeho) „Achelon“, od „achel“ — voda, ako sa nazývala aj blízka rieka Acheloj, pričom názov sa neskôr zmenil pre priblíženie ku gréckemu Anchialos. Aké bolo usporiadanie osady v tomto ranom období, sa dá zatiaľ len hádať — a čakať na nové objavy.
Ulpia Anchialos — najväčší rímsky prístav Trácie
Miesto mesta — sídla Apollonia — stále nie je známe. V roku 45 Rimania zlikvidovali samostatnosť tráckeho kráľovstva a premenili ho na provinciu na čele s rímskym správcom. Trácka aristokracia sa prispôsobila a bola pritiahnutá do správy provincie i osady. Anchialos, ktorý získal autonómiu, bol vyhlásený za mesto za cisára Trajána (98–117) spolu s ďalšími štyrmi starými tráckymi osadami — Serdikou (Sofia), Pautaliou (Kjustendil), Nicopolisom ad Nestum (neďaleko Goce Delčev) a Topirom (dnes v ruinách pri ústí rieky Mesta). Trajánov akt legalizoval proces, ktorý sa sformoval už v predchádzajúcej epoche. Nové mestá získali právo a povinnosť nosiť rodové meno cisára — Ulpia.
Mesto dostalo usporiadanie ostatných západopontských miest: všetci slobodní občania vstupovali do Ľudového zhromaždenia (Démos), ktoré volilo riadiacu Radu (Búlé). Anchialos získal aj vlastné územie, ktoré po cisárovi Hadriánovi hraničilo na západe s územím Augusty Traiany (Stara Zagora) a dosahovalo rieku Tundžu, na severe s Mesambriou a na juhu južný breh dnešného Burgaského jazera, odkiaľ začínalo územie Deulta (dnes Debelt). Toto veľké územie odlišovalo Anchialos od ostatných západočernomorských miest, ktorých pozemky sa v rímskej dobe zmenšovali.
Po vyhlásení za mesto bol Anchialos vybudovaný veľkoryso, tak ako ostatné rímske mestá, podľa tzv. Hippodamovho systému. Chrbticou urbanistického plánu sú dve hlavné ulice – „cardo maximus“ (sever – juh) a „decumanus maximus“ (východ – západ), pričom súbežne s nimi vedú užšie ulice.
Rímsky Anchialos ležal na začiatku dnešnej Pomorskej nížiny, mimo polostrova, asi 3 km západo-severozápadne od centra súčasného mesta, v lokalite Paleokastro. Vykopávky a geofyzikálne prieskumy ukazujú, že mesto zaberalo plochu ohraničenú z východu a severu Slaným jazerom, zo západu približne po križovatku ciest Pomorie – Slnečné pobrežie a Burgas – Slnečné pobrežie a z juhu líniou medzi kláštorom sv. Juraja a morom. Anchialos sa rozprestieral na viac než 120 hektároch – bol rozlohou najväčším mestom rímskeho obdobia v starovekej Trácii.
Mesto obopínali pevné hradby s bránami na štyroch koncoch dvoch hlavných ulíc. Súdiac podľa jednej emisie mincí stála nad bránou k prístavu socha boha mora Poseidóna – vzpriameného, s trojzubcom v jednej ruke a hipokampom (bájnym tvorom – napoly koňom, napoly rybou) v druhej: tzv. Poseidón Propylaios, ochranca brán. Voda prichádzala zďaleka – z prameňov pri dnešnej obci Rudnik – murovaným vodovodom.
Mimo hradieb sa nachádzala nekropola. Zatiaľ sa dá najlepšie sledovať na severozápade a západe, na vysokej planine, kde sú aj početné trácke mohyly – svedectvo o aktívnej účasti majetných Trákov na politickom, hospodárskom a kultúrnom živote mesta. Stopy po mohylách, silne znížených oraním, vidno aj severne od Paleokastra, pri ceste na Slnečné pobrežie.
Anchialos zdobili sochy božstiev a zbožštených cisárov – podľa mincí možno usudzovať na sochy Poseidóna, Háda-Sarapida a Concordie. Mesto vztýčilo aj sochy cisárov Caracallu a Alexandra Severa, pravdepodobne na počesť ich návštev.
V 2. – 3. storočí zažíval Anchialos veľký rozkvet – vďaka svojmu pohodlnému prístavu a polohe na križovatke ciest spájajúcich Tráciu s Méziou pozdĺž pobrežia a vnútrozemie s morom. Jeho prístav bol najväčším dovozno-vývozným bodom provincie Trácia a zásoboval rímske vojská počas Trajánových východných transbalkánskych ťažení. Jeho význam sa opakovane zdôrazňuje aj na minciach mesta.
Osobitný rozkvet dosiahlo mesto za dynastie Severovcov. Pravdepodobne na počesť návštevy cisára Septimia Severa (okolo rokov 209 – 211) sa konali slávnosti, zaznamenané na viacerých emisiách mincí ako „Severia Nymphia“ – športové hry podľa vzoru slávnych Pýtijských hier v Delfách. Opakovali sa pravidelne a zrejme pokračovali až do čias cisára Gordiana III. (238 – 244). Ich konanie predpokladá aj existenciu štadióna, ktorého objavenie ešte len čaká.
Názov „Nymphia“ nie je náhodný – vychádza z veľkej úcty, ktorej sa v Anchialose tešili nymfy, zosobnenia prameňov, lesov a hôr. Uctievané boli Tri nymfy, ochrankyne minerálnych prameňov. Na území Anchialosu ležali v staroveku povestné Aquae Calidae (dnešné Burgaské minerálne kúpele), vtedy nazývané aj Anchialské kúpele; zdá sa, že svätyňa Troch nýmf stála priamo pri kúpeľoch. Dôležité miesto v obžive zaujímalo poľnohospodárstvo a vinohradníctvo – už vtedy sa obyvatelia Anchialosu preslávili ako dobrí vinohradníci a vinári, a táto sláva ich sprevádza dodnes.
Góti, Avari a cisári
Pokojný život mesta trvá do polovice 3. storočia. Odvtedy začínajú na juh od Dunaja prenikať veľké masy Gótov, Sarmatov a Karpov. V roku 250 prechádzajú Góti cez Tráciu a obliehajú Philippopolis (Plovdiv); v rokoch 254 a 255 Góti, Karpovia a Burgundi opäť prechádzajú na juh od Hemu; v rokoch 257 – 258 sa Tervingovia a Karpovia plavia popri západnom brehu Čierneho mora až do Malej Ázie. Podľa jednej správy Góti napadli Anchialos – pravdepodobne v roku 270 – a „rýchlo ho dobyli“. Zostali tu „mnoho dní a užívali si kúpele s teplou vodou, ktoré sa nachádzajú pri dvanástom míľniku od mesta Anchialos a vyvierajú z hlbín svojho ohnivého prameňa“.
Presný osud Anchialosu v tom čase nie je známy, no takmer 30 rokov trvajúce pochody severných národov v Mézii a Trácii priniesli veľké hospodárske, politické a kultúrne zmeny, ktoré našli vyjadrenie v reformách cisára Diokleciána. Existuje správa, že Diokleciáns navštívil Anchialos a zdržal sa tu od 28. do 30. októbra 294.
S reformami Diokleciána a Konštantína Veľkého sa Anchialos stáva súčasťou novej provincie Haemimontus s hlavným mestom Hadrianopolis (dnešné Edirne), v ktorej zohráva významnú úlohu. Po presune hlavného mesta do Konštantínopolu sa mesto stáva dôležitým pre jeho zásobovanie potravinami a zaujíma kľúčové miesto v bojoch Východorímskej ríše s národmi zo severu. 5. a 6. storočie je sledom udalostí, ktoré neobišli ani Anchialos:
- Rok 476 – vodca Gótov Teodorich vyráža z Marcianopolu, prechádza cez Haemus (Stará planina) a Anchialos a mieri na Hadrianopolis.
- Roky 513 – 515 – vysoký byzantský vojvodca Vitalianus Trácky sa búri proti cisárovi Anastáziovi, nakrátko si podmaňuje čiernomorské pobrežie a dobýva Odessos (Varna) a Anchialos. Na akciách proti Konštantínopolu sa zúčastňuje okolo 200 lodí z prístavov Odessos, Anchialos a Sozopol. Povstanie trvá do roku 515, keď sa porazený Vitalianus stiahne do Anchialosu.
- Rok 584 – počas veľkého vpádu Avarov a Slovanov je dobytých mnoho miest vo vnútrozemí polostrova, medzi nimi aj Anchialos. Hradby pevnosti sú zborené, mesto aj jeho okolie spustošené. Avarský kagan Bajan však prikazuje nerúcať múry Anchialských kúpeľov a Anchialos premieňa na niekoľko mesiacov na svoju rezidenciu. Tu uzatvára ďalší mier s byzantským cisárom výmenou za daň 100 000 zlatých mincí.
- Rok 585 – byzantský vojvodca Comentiolus zhromažďuje v Anchialose vojsko a zostavuje tri oddiely na vojnu proti Avarom a Slovanom.
- Rok 591 – cisár Maurikios sa pripravuje na ťaženie, dostáva sa do Anchialosu a strávi tu približne 15 dní.
Anchialos medzi Bulharskom a Byzanciou
Po vzniku bulharského štátu v roku 681 úloha Anchialosu ako medzičlánku vo vzťahoch medzi Byzanciou a Bulharskom rástla:
- 708 — cisár Justinián II. porušil mier uzavretý s chánom Tervelom tri roky predtým a vytiahol po súši i po mori proti mladému bulharskému štátu. Dorazil k Anchialosu, zakotvil loďstvo a jazdu rozložil táborom na pláni. Bulhari zaútočili a Byzantíncov rozdrvili. Cisár sa ukryl za hradbami, po troch dňoch dal podrezať šľachy svojim koňom a tajne odplával do Konštantínopolu.
- 30. jún 763 — pred hradbami Anchialosu utrpeli bulharské vojská vedené chánom Telecom porážku; cisár Konštantín V. Kopronymos oslávil víťazstvo veľkolepým triumfom.
- 21. jún 766 — ten istý Konštantín V. zorganizoval novú výpravu a vyslal k Anchialosu 2600 ťažkých vojnových lodí (chelandií) s obrovským vojskom. Pri kotvení sa strhla búrka, veľká časť lodí sa potopila a väčšina vojakov sa utopila. 17. júla bol cisár nútený vrátiť sa do hlavného mesta. Objavenie zvyškov tohto obrovského loďstva je lákadlom pre každého podmorského archeológa.
- Máj 783 — byzantská cisárovná Irena, poručníčka maloletého Konštantína VI., demonštratívne prešla cez Tráciu a obnovila Anchialos, zničený v predchádzajúcich bojoch.
- 812 — Anchialos spolu s ďalšími juhočiernomorskými mestami prvýkrát prešiel do bulharských rúk za chána Kruma. Pravdepodobne vtedy dostal protobulharský názov Tutchon, ktorý sa však nepresadil. Krum v meste usadil značné množstvo Slovanov a Protobulharov. Byzancia získala túto časť pobrežia späť v roku 864.
- 20. august 917 — veľká bitka medzi Bulharmi vedenými cárom Simeonom a Byzantíncami pod velením Leva Foku na pláni pred Anchialosom. Byzantínci utrpeli katastrofálnu porážku a samotný vojvodca sa len taktak zachránil za hradbami nesebarskej pevnosti.
Tieto udalosti svedčia o veľkom význame anchialskej pevnosti pre nadvládu nad Čiernomorím i vnútrozemím krajiny v období raného stredoveku (7.–10. storočie).
Po roku 971, keď Bulharsko dobyla Byzancia, sa Anchialos opäť stal byzantským. Dve storočia zostalo mesto byzantským majetkom a jeho význam veľkého prístavného centra rástol. Po oslobodení Bulharska bolo mesto naďalej „jablkom sváru“, no jeho význam postupne ustúpil susednému Nesebaru. Neustále striedanie vládcov — mesto prechádzalo dočasne raz do jedných, raz do druhých rúk — sa nepriaznivo odrážalo na jeho hospodárskom postavení. V októbri 1366 padol Anchialos, rovnako ako ostatné mestá západného Čiernomoria, do rúk benátskych rytierov Amadea VI. Savojského, spojencov oslabenej Byzancie.
Aby mohol stáť v centre týchto neustálych konfliktov, bol Anchialos silne opevnený. Kde sa nachádzalo stredoveké mesto? Existuje domnienka, že bolo presunuté na koniec polostrova, kde dnes leží Pomorie, počas opevňovacích prác Ireny v roku 783. Doterajšie pozorovania to však nepotvrdzujú — osada sa na polostrov presťahovala pravdepodobne najskôr po 12. storočí. Stopy po tomto novom Anchialose sa zatiaľ nachádzajú len na východnom okraji polostrova: zvyšky hradieb z 13.–14. storočia pod takzvanými Javorovými skalami.
Posledné útočisko Byzancie
Takto sa čiernomorské mestá južne od Hemu dočkali prvého príchodu osmanských dobyvateľov v októbri 1396. Pol storočia prechádzal Anchialos raz do byzantských, raz do tureckých rúk, až napokon v roku 1453, spolu s dobytím Konštantínopolu, definitívne pripadol osmanskej moci.
Mesto sa stalo centrom kazy (okresu) s tromi nahijami — anchialskou, sozopolskou a achtopolskou — a stalo sa najväčším administratívnym centrom juhovýchodného Bulharska. V týchto hraniciach, spolu s karnobatským krajom, sa Anchialos stal aj centrom veľkej eparchie Carihradského patriarchátu. Jeho význam hospodárskeho, administratívneho a kultúrneho centra sa nezmenil až do začiatku 19. storočia.
Po páde Konštantínopolu sa Anchialos stal posledným útočiskom mnohých predstaviteľov byzantskej aristokracie — rodov Palaiologovcov, Dukovcov, Kantakuzenovcov, Chrysoverginovcov, Vatatzesovcov a ďalších. Niektorí z nich, ako Michail Kantakuzenos, zohrali veľkú úlohu v hospodárskom a kultúrnom rozkvete čiernomorského mesta.
Zdroj: pomorietown.wordpress.com
O Luga.bg
Výrobca prírodných produktov s lugou z Čierneho mora a limanovým bahnom z Pomorie. O luge, bahne a morských mineráloch píšeme od roku 2015 — s lekármi, fyzioterapeutmi a s vlastnou skúsenosťou.
